Nevyznáme sa vo vzťahoch ani v partneroch

Autor: RENÁTA GEŠVANTNEROVÁ

Súhlasíte s tým, že žijeme v čase, keď je rodina viac ako inokedy ohrozená. Manželstvá prechádzajú krízou, mladé páry sa berú „len“ na skúšku a keď im to prestane vyhovovať, utekajú z neho. Zo sto sobášov sa vyše 40 končí rozvodom. Dá sa tento stav zastaviť alebo to môže byť ešte horšie?

Naozaj  to tak okolo nás vyzerá, rodina akoby strácala svoju hodnotu či atraktivitu. Neprislúcha mi súdiť, avšak to, čo pozorujem je, že mladí sa ani nechcú zosobášiť, skôr už na začiatku vzťahu avizujú, že svadbu nechcú. Akoby nemali chuť prevziať záväzky z toho plynúce a plnú zodpovednosť za svoje správanie voči partnerovi a životu. Určite je jednoduchšie nechať si priestor na akúkoľvek zmenu postoja a vnímania bez nutnosti vysvetľovať to partnerovi a snahy opakovane zosúlaďovať spoločnú existenciu integrujúc túto zmenu do života oboch. Ale kde majú vidieť, ako to robiť? U svojich rodičov ťažko. Je úžasné, že máme omnoho väčšiu slobodu v rozhodovaní a výbere, ako budem žiť a s kým oproti našim predkom, avšak so slobodou ide ruka v ruke zodpovednosť. Za dôsledky svojich rozhodnutí, za dopad nášho správania sa voči druhým, spoločnosti, prostrediu. A tú akosi mnohí ľudia zabudnú spolu so slobodou akceptovať. To vídam v rodinných konšteláciách. Nehovoriac o tom, že väčšina ľudí sa nevyzná v samých sebe ani v druhom pohlaví.  Ženy netušia, ako fungujú a čo potrebujú pre svoj život muži a naopak muži sa vôbec nevyznajú v ženách. Poznanie samého seba – všetkých svojich častí, vzorcov, programov, ktoré si nesieme od rodičov a predkov a ďalších nevedomých vplyvov a ich integrácia – to je najdôležitejší predpoklad pre spokojný, naplnený a vedomý život a kvalitné partnerské spolužitie. Sú mnohí ľudia, ktorí to pochopili, precítili a pracujú na sebe. Na druhej strane je tu stále veľká skupiny, ktorá nadáva na osud, Boha, Vesmír a všeličo iné, avšak nezoberú opraty do vlastných rúk. Takže áno, môže to byť ešte horšie. Rodina ako inštitúcia môže byť na ústupe, pokiaľ deti a mladí ľudia nebudú mať príležitosť vidieť a zažiť, aké „výhody“ a  hodnoty rodina poskytuje. Úprimne si neviem predstaviť, ako budú potom vyrastať deti mimo klasického modelu rodiny, pretože pre ne je rodina celý ich vesmír poskytujúci bezpečie a istotu, ktorú si potom nesú ako základný postoj do sveta a života. Na druhej strane ja verím, že sa to dá zmeniť. Pretože vnímam, že počet ľudí, ktorí majú záujem žiť vedomejšie a tvoriť svoj život, okolo mňa postupne narastá, aj keď je to tempo naozaj pomalé.

Čo by mohlo pomôcť v tejto situácií, je viesť deti a mladých ľudí k emocionálnej výchove, zodpovednému životu, k vedomému rodičovstvu a partnerstvu a schopnosti tvoriť si vlastný život. Na školách by bolo omnoho užitočnejšie namiesto učiva založeného na vedomostiach zaviesť diskusie o životných hodnotách ako rešpekt, dôvera, spolupatričnosť, súcit, láska, tolerancia, vytvoriť deťom a mladým ľuďom  priestor na ich zažitie v praxi, naučiť ich rozumieť a pracovať s emóciami, otvorene a úprimne komunikovať, vyjadrovať svoje potreby ale aj počúvať a najmä tvoriť si vlastný život tým, ako myslím a aké rozhodnutia v živote robím

Pri dlhšie fungujúcich partnerstvách s odrastenými deťmi je problém niekde inde… Akoby partneri cítili, že to, čo si mali odovzdať, si už odovzdali a po odchode detí z domu cítia prázdnotu a nezáujem. Ako dôvod rozvodu uvádzajú rozdielnosť pováh, názorov a hodnôt. Hlavne ženy sa konečne viac venujú samy sebe, investujú čas a energiu do osobnostného rastu a pri tom všetkom môžu precitnúť, pochopiť, že im partner už nestačí, že chcú od života viac. Je to prirodzené a netreba sa snažiť zastaviť to alebo sa dá manželstvo aj v takomto štádiu rozkladu stabilizovať?

Dnes je taký trend, že rodičia a hlavne mamy sa úplne odovzdajú a venujú svojim deťom v snahe poskytnúť im to najlepšie zo všetkého, čo tento svet ponúka. Tiež som to robila, kým ma môj múdry manžel nezastavil a nepovedal mi o tom, ako sa v tom celom cíti. Oni totiž potom môžu ubehnúť celé roky, kedy na piedestáli záujmu stoja deti a partner/manžel je akosi bokom. Musí predsa pochopiť, že deti to „potrebujú“ a že príležitosti vychovať a rozvíjať ich sa už nedajú vrátiť späť, preto sa nesmú premeškať. Tento silne nerovnovážny postup má presne za následok, že keď deti vyletia z hniezda, ostanú doma dvaja do veľkej miery „cudzí“ ľudia. Je prirodzené, že ženy sa vrhnú na príležitosti venovať sa sebe a dobehnúť to, čo si roky kvôli deťom odopierali. Každý máme potrebu sa meniť a rásť, rozvíjať sa. A každý potrebuje postupovať svojim tempom. Avšak na základe mojej skúsenosti je potrebné do toho vniesť rovnováhu a nečakať, kým deti vyrastú. Rovnováhu do toho, koľko sa venujem deťom, koľko partnerovi a koľko sebe. Pokiaľ sa venujem len deťom, pripisujem im väčšiu dôležitosť ako sebe alebo partnerovi, a to je pre dieťa neúnosné, je to priveľa. Často to vídam v rodinných konšteláciách. Avšak vo väčšine prípadov sa dá aj v takomto momente manželstvo zachrániť, pokiaľ je tam záujem z oboch strán. Potrebná je ochota znova partnera „spoznať“, zistiť kde sa v danom momente nachádza a prevziať vlastný diel zodpovednosti za to, kde sa nachádza partnerský vzťah. Otvorene komunikovať, počúvať, rešpektovať a ctiť si seba aj druhú stranu. Nájsť tú lásku v sebe, ktorá sa na dlhé obdobie skryla alebo smerovala inam. Za týchto podmienok si dokážu obaja vzájomne dať priestor, aby sa každý z nich rozvíjal podľa svojich potrieb a vlastným tempom a zároveň spolu žiť v opätovnom súlade a radosti. Viem, ľahko sa to hovorí, avšak tá práca na sebe a vzťahu je mnohokrát náročná. Ale oplatí sa.

Život sa viac presunul mimo rodiny a je zameraný na povrchný konzum. Často sa stáva, že s partnerom žijeme dva paralelné svety, ktoré sa ani nepretínajú. Jednoducho žijeme vedľa seba, neriešime problémy, odkladáme ich a keď sa nakopia, vzdávame to, nesnažíme sa rodinný „systém“ stavať, rovno ho zbúrame a dúfame v druhú, tretiu šancu. Je to správne?

Neprislúcha mi hovoriť, čo je správne a ani to neviem. Povrchnosť, konzum ako aj vyhýbanie sa riešeniu zásadných vzťahových tém je komplexný problém, ktorý vyplýva z toho, že ako ľudia nemáme často naplnené tie najhlbšie potreby ako je prijatie seba, sebahodnota, bezpodmienečná láska, spolupatričnosť, zmysluplnosť života. A máme strach vôbec tieto témy otvoriť a pracovať s nimi, pretože by sme v sebe objavili veľa bolesti, hnevu, smútku. Konzum je veľmi lákavý a ponúka rýchle potešenia, takže po nich siahame v snahe uspokojiť sa rýchlo a ľahko. Avšak bez trvalého či dlhodobejšieho efektu, takže je z toho začarovaný kruh. V partnerstve je nám vzťah a ten druhý zrkadlom, ktoré ukazuje, čo sa deje v nás. Každý človek a kontakt  s ním/ňou je pre druhého zrkadlo, avšak partner a deti sú vďaka blízkosti a dlhodobému kontaktu v tomto najintenzívnejší a teda najnaliehavejší. Takže život vedľa partnera namiesto života s ním/ňou, prehliadanie a neriešenie tém, ktoré prináša partnerský vzťah je vlastne útek. Aj tak si to na nás počká v prípadnom ďalšom vzťahu. Je na nás, dokedy budeme takto utekať a skákať do ďalšieho a ďalšieho vzťahu v snahe začať odznova. Dobrá správa je, že v každom momente života sa to dá zmeniť, ak si dáme pre seba taký zámer. Ale o tomto už povedalo a napísalo mnoho iných múdrych ľudí.

Veľkou krízou prechádzame aj po rozchode. Akoby sme nevedeli ovládať negatívne emócie, pracovať s nimi. Pomste, závisti, boju o deti venujeme príliš veľa energie, oveľa menej, ako pozitívnemu prístupu k expartnerovi. Prečo je to tak? Dá sa na podobné situácie vopred pripraviť a predísť im?

Áno, pozitívny prístup k expartnerovi vídať pomerne málo a často sa táto téma objavuje aj v rodinných konšteláciách. V negativite a obviňovaní sú nie raz expartneri podporovaní aj ich samotným okolím – rodičmi, priateľmi. Niekedy si nesú ľudia model nefungujúceho či rozpadnutého vzťahu zo svojej pôvodnej rodiny ako nevedomý program. Priebeh rozchodu súvisí z môjho pohľadu a skúsenosti s tým, či a koľko zodpovednosti preberú expartneri za ich situáciu. Nikdy nie je vinná len jedna strana, za každých okolností sú zodpovední za vzniknutú situáciu obaja partneri. Možno to nie je presne 50:50, ale je to tak. S takýmto postojom spoluzodpovednosti za rozchod a priebeh vzťahu sa stretávam zriedka. Určite je jednoduchšie obviniť toho druhého, že za to všetko môže. Avšak najmä tí, ktorí sú aj rodičmi a súdia sa o deti, by si mali uvedomiť, že zhadzovaním, ponižovaním a urážaním druhého partnera vlastne ponižujú a urážajú aj vlastné deti. Pretože deti sú spolovice otec a spolovice mama. A deti to veľmi cítia. Takže priebeh rozchodu je z môjho pohľadu výsledkom toho, ako sa expartneri stavajú k svojim životom a či preberajú za seba a svoje životy zodpovednosť. Je ťažké povedať, či sa dá na to pripraviť alebo dokonca rozchodu predísť, ale s vedomím postojom zodpovednosti za seba a svoje konanie to môže prebehnúť určite hladšie a pozitívnejšie.

Ako by ste reagovali na krízu blízkych priateľov. Aký postup, riešenie alebo terapiu by ste im doporučili?

Ach, tak z tohto mi je veľmi smutno. Poctivý, ľudský kontakt nahrádzame životom na sociálnych sieťach a vo virtuálnej realite. Zahľadení do seba, ale tak akosi neefektívne a bez hĺbky, zabúdame žiť v reálnom, živom kontakte s ľuďmi –  zaujímať sa o druhých, spoluprežívať zážitky a skúsenosti, súcitiť, pomáhať si vzájomne. Kiež by som vedela, ako to zmeniť. Už malé deti padajú do tejto pasce a vyrastajú z nich od seba a ľudstva odtrhnutí dospelí. Ak sa nám to nepáči, asi musíme každý začať od seba a zmeniť v prvom rade u seba to, čo nechceme vidieť u druhých. Prejaviť záujem o ľudí naokolo – rodinu, kamarátov, hľadať spoločné prieniky, udržiavať kontakt, byť skutočne aj pre druhých. To môže do života priniesť veľa radosti a zmyslu. Aj mňa stojí veľa síl udržať si priateľské vzťahy s blízkymi dušami, ale už som sa prestala pýtať, prečo som to stále ja, kto vyvíja v tomto smere aktivitu. Jednoducho to robím, lebo to má pre mňa hodnotu a zmysel.

Práve dnes som čítala zaujímavý postreh detského psychológa, ktorý tvrdí, že najdôležitejšie pre rodinu je spokojná mama. Tam to všetko začína a končí. Spokojná mama, spokojné deti. No aj on vidí okolo seba skôr uštvané mamy, také tie typické trysko-myši, ktoré robia slúžky svojim rozmaznaným deťom a nesamostatným manželom. Stretávate sa často s unavenými a frustrovanými ženami? Ako s nimi pracujete?

Áno, čítala som ten rozhovor a stotožňujem sa s týmto pohľadom. A veľmi ma teší, že to p. Herman tak vníma aj z pozície muža a zrejme aj otca. Mama je absolútny základ pre každé dieťa a keď je spokojná, dieťa ju nemusí nevedome zachraňovať tým, že preberá jej témy a ťažkosti na seba. Takže spokojná mama je pre mňa mama, ktorá preberá zodpovednosť za svoj život, ideálne nie je obsadená nejakým zásadným problém či témou (a ak áno, pracuje na ich prijatí a harmonizácii) a venuje primeranú pozornosť, lásku, čas a energiu svojim deťom rovnako ako partnerovi a sebe. Pri vedení seminárov rodinných konštelácií sa pravdaže stretávam s unavenými a frustrovanými ženami a nie zriedka k nim patrím na určitý moment aj ja :-D. Príčiny únavy a frustrácie môžu byť rôzne – absencia vlastných hraníc; nerovnováha v dávaní a braní v dôsledku potreby si neustále dokazovať, že ma majú radi alebo že som dokonalá; preberanie neprimeranej zodpovednosti; žena (ale tak isto aj muž) môže byť tiež obsadená nejakou dôležitou témou alebo problémom, ktorý si nesie zo svojej pôvodnej rodiny a to ju oberá o energiu. Pracujem s nimi rovnako, ako s akoukoľvek inou témou či iným druhom ťažkostí –pomocou rodinných konštelácií. Tie pomáhajú odkryť nevedomú dynamiku – teda v čom tkvie skutočný dôvod súčasných ťažkostí a môžu pomôcť zharmonizovať celú situáciu v systéme, teda napríklad v rodine, vzťahu atď.

Čo im odpovedáte, keď povedia – nemala som šťastie na partnera. Nie je to len výhovorka a neochota v partnerstve spolupracovať? Nestávajú sa z nás egoisti, ktorí riešia len svoje pocity?

V živote si pritiahneme presne takého partnera, akého potrebujeme a ten nám potom robí dokonalé zrkadlo nás samých, ako som už spomínala vyššie. Takže  výrok „Nemala som šťastie na partnera“ nemusí byť až toľko výhovorka, ako skôr ne-vedomosť. Pretože my ľudia ešte stále žijeme málo vedome. Vedome pre mňa znamená vnútorné nastavenie, že si sám/a tvorím svoj život a prijímam dôsledky toho, čo si do života pritiahnem. A to tým, ako myslím, cítim a konám. A ak sa po mojom boku ocitne partner, ktorý mi z nejakého dôvodu prestane vyhovovať, môže byť užitočné sa v prvom rade pozrieť na seba – nemám náhodou v sebe presne to, čo mi na partnerovi vadí? Nemyslím si, že ľudia, ktorí riešia svoje pocity, sú egoisti, pokiaľ robia aj niečo iné J. Práve pocity bývajú tou informáciou, ktorá nám povie, že už stačilo, že niečo tu nehrá a že už by bol načase s tým niečo urobiť.

Aký je vplyv človeka na tom, či má alebo nemá v živote šťastie? Ako ste si ho vy pre seba definovali. Čo je vlastne šťastie?

Šťastie je pre mňa stav pokoja, radosti, súcitu, láskyplnosti a zmysluplnosti bytia. Na hlbokej úrovni, vo vnútri, nie len na povrchu, kde môžu často bežať rôzne, aj nie veľmi príjemné emócie či myšlienky. Je plne v moci dospelého človeka vytvoriť si stav šťastia – záleží len na tom, ako sa postaví k svojmu životu a svetu so všetkým, čo sa v ňom deje. Pretože je to naša voľba, ako budeme reagovať na vonkajšie okolnosti ale aj na naše vlastné vnútorné stavy.

Ako sa s ním dá pracovať a neodohnať si ho?

V prvom rade je nutnou podmienkou spoznať sám seba, porozumieť si a prijať sa v plnej celistvosti aj so všetkými tieňmi a démonmi. A potom sa postaviť na svoje „správne“ miesto v prúde života, prijať zodpovednosť za seba, naučiť sa nekontrolovať to, čo nie je v mojej moci a naopak konať tam, kde je to potrebné. Nestotožňovať sa so svojimi pocitmi a myšlienkami, skôr ich brať ako užitočné informácie o mne samej na mojej ceste. Byť prítomný v danom okamihu a vďačný za to, čo mám a čo som dostal. Byť láskyplný voči sebe aj druhým,  prejavovať súcit, nájsť si činnosti, ktoré sú pre mňa zmysluplné. A zachovávať rovnováhu vo všetkom, čo robím – to je múdrosť, ktorú poznáme už od počiatkov ľudstva.

 

Čo by ste poradili ženám, ktoré cítia, že im život preteká pomedzi prsty, cítia, že strácajú partnera i samu seba. Čo je podľa vás účinné? Teraz sú veľmi populárne ženské kruhy, tanečné terapie, tvorivé dielne, cestovanie bez partnera? Ako začať?

Myslím, že ženské kruhy, tanec, tvorivé dielne aj cestovanie sú všetko skvelé príležitosti pre sebaspoznanie sa a nasýtenie ženskej duše. Určite by som každú ženu povzbudila, nech ide do toho a využije každú takúto možnosť, ktorá sa jej naskytne a niečím ju osloví. A ženská spoločnosť je pre ženy potrebná – vyživujúca a liečivá. Avšak šanca, že stretne partnera svojich snoch na ženských kruhoch je pomerne malá J J J. Takže aj tu je potrebná vyváženosť – času venovaného sebe a času venovaného partnerovi, ak tam teda nejaký je. Bez spoločne stráveného času a skutočného bdelého záujmu o toho druhého nemôže existovať partnerský vzťah, nemal by byť z čoho živený. Na druhej strane pre žiadneho partnera nie je zaujímavá stratená, vyšťavená žena, ktorá míňa a vyhadzuje energiu na niečo, čo ju vôbec nenapĺňa. Preto vnímam ako mimoriadne dôležité prísť na to, kto skutočne som, akceptovať to so všetkými svojimi časťami a na základe tohto poznania seba nájsť aktivity, ktoré ma skutočne napĺňajú. Pre ženy je tiež kľúčové, aby boli v spojení – duševnom a energetickom – so svojou mamou, o d ktorej čerpajú životnú ženskú energiu. To je jedna z najzákladnejších, ak nie tá úplne primárna, tém, ktoré riešime v rodinných konšteláciách. Takže žena si je vedomá toho, kým je a môže byť príťažlivá pre partnera len vtedy, ak stojí na svojom mieste pred svojou mamou a berie od nej životnú, ženskú energiu. Preto je pre ženy kľúčové, aby si zharmonizovali vzťah s mamou.

Ste človek, pre ktorého je šťastie iným profesionálnou náplňou. Ste so svojím životom spokojná? Ste šťastná? Čo by ste ešte chceli a potrebovali zmeniť?

Áno, prijímam život tak, ako ku mne prichádza a preto sa cítim v ňom šťastná, hoci rovnako ako u iných, aj v mojom živote sú momenty, kedy som unavená, frustrovaná, nahnevaná či smutná.  Je to však prechodný stav, vo vnútri sa mi do veľkej miery darí udržiavať si pocit vyrovnanosti, pokoja a radosti. Je to však stav veľmi dynamický a vyžaduje neustále vyvažovanie. Nebolo to tak vždy, trvalo mi veľa rokov, kým som sa dopracovala až sem. Najväčšou výzvou sú pre mňa naše deti a preto vždy prosím o to, aby som aj pri nich zachovávala rovnováhu a dokázala ich nechať, nech si prejdú svojimi lekciami bez toho, aby som do toho zasahovala. A aby som nezabúdala čo najčastejšie prejaviť lásku a poďakovať môjmu manželovi, deťom aj ostatným blízkym za to, kým sú.